Sapiens

Knižka Sapiens (stručná história ľudstva) od Yuvala Noaha Harariho ma veľmi zaujala. Nie je o budhizme, ale jedna kapitola je natolko úžasná, že som ju sem celú skopíroval. Nenechajte sa odradiť všeobecným úvodom. Kniha je určená pre všeobecnú verejnosť. Mnohé jeho úvahy a pozorovania sú však veľmi hlboké.

Zákon prírody

Podľa budhistickej tradície bol Gautama dedičom menšieho himalájskeho kráľovstva približne okolo roku 500 pred Kr. Mladého princa hlboko zasiahlo utrpenie, ktoré videl okolo seba. Videl, že muži, ženy, deti aj starci trpia nielen príležitostnými katastrofami, ako sú vojna a mor, ale aj úzkosťou, frustráciou a nespokojnosťou. Všetko sú to súčasti ľudského bytia. Ľudia si hromadia bohatstvo a moc, získavajú vzdelanie a majetok, vychovávajú synov a dcéry a stavajú domy a paláce. Lenže nech dosiahnu čokoľvek, nikdy nie sú spokojní. Tí, ktorí žijú v chudobe, snívajú o bohatstve. Tí, ktorí majú milión, chcú dva milióny. A tí, ktorí majú dva milióny, chcú desať. Často ani bohatí a slávni nie sú spokojní. Aj ich prenasledujú neustále starosti a obavy, až kým všetko to trápenie neukončí smrť. Všetko, čo si človek nahromadil, sa rozplynie ako dym. Život je ako nezmyselné preteky. Ako tomu možno uniknúť?

Keď mal Gautama 29 rokov, vykradol sa raz v noci z paláca a opustil rodinu aj majetok. Ako tulák bez domova cestoval naprieč severnou Indiou a hľadal spôsob, ako uniknúť utrpeniu. Navštívil ašramy, sedel pri nohách majstrov a skúšal rôzne metódy, ako prekonať utrpenie. Ale nič ho celkom neoslobodilo – vždy ostávala určitá nespokojnosť. Nevzdal sa však. Rozhodol sa preskúmať utrpenie na vlastnej koži, až kým nenašiel spôsob úplného oslobodenia. Šesť rokov strávil meditovaním o podstate, príčinách a riešeniach ľudskej úzkosti. Nakoniec si uvedomil, že utrpenie nespôsobuje nedostatok šťastia, spoločenská nespravodlivosť alebo rozmary bohov. Utrpenie nám spôsobuje naše vlastné myslenie.

Gautama pochopil, že bez ohľadu na to, čo naša myseľ zažíva, obvykle reaguje túžbou. A túžba je vždy spojená s nespokojnosťou. Keď myseľ zažije niečo príjemné, túži po tom, aby to pretrvalo a silnelo. Keď myseľ zažije niečo nepríjemné, túži sa toho pocitu zbaviť. Preto je myseľ vždy nespokojná a nepokojná. Zreteľne to cítime, keď zažívame nepríjemné veci, ako bolesť. Kým bolesť trvá, sme nespokojní a chceme sa jej stoj čo stoj zbaviť. Lenže nie sme spokojní, ani keď zažívame príjemné veci. Buď sa obávame, že sa pominú, alebo dúfame, že budú stále intenzívnejšie. Ľudia celé roky snívajú o tom, že nájdu lásku, ale keď ju nájdu, len zriedka sú spokojní. Niektorí sa obávajú, že ich partner opustí; iní majú pocit, že sa uspokojili s málom a mohli si nájsť niekoho lepšieho. Prípadne ich prenasledujú obidva pocity súčasne.

Veľkí bohovia nám môžu poslať dážď, sociálne inštitúcie poskytnú spravodlivosť a dobrú zdravotnú starostlivosť a pri troche šťastia sa z nás môžu stať milionári, ale nič z toho nemôže zmeniť naše základné duševné procesy. Preto sú aj tí najväčší a najbohatší králi odsúdení na život v úzkosti, neustálom žiali a mukách, naháňajúc sa za stále väčším potešením.

Gautama našiel cestu von z tohto bludného kruhu. Ak myseľ pri prežívaní príjemného či nepríjemného pochopí veci tak, ako sú, nenastane utrpenie. Ak zažívate smútok, ale netúžite, aby sa pominul, naďalej ho cítite, ale netrpíte ním. V smútku sa dá dokonca nájsť bohatstvo. Ak prežívate radosť, ale netúžite, aby pretrvala a intenzívnela, budete ju pociťovať, ale nebude vás to znepokojovať.

Ako však dosiahneme, aby myseľ prijímala veci také, aké sú, bez túžby? Aby akceptovala smútok ako smútok, radosť ako radosť a bolesť ako bolesť? Gautama vypracoval súbor meditačných techník, ktoré učia myseľ prežívať realitu tak, ako je, bez túžby po niečom inom. Tieto techniky trénujú myseľ, aby zamerala všetku svoju pozornosť na otázku, „Čo teraz prežívam?“ a nie „Čo by som chcel prežívať radšej?“ Tento stav mysle sa dosahuje ťažko, ale nie je to nemožné.

Gautama založil tieto meditačné techniky na súbore etických pravidiel, ktoré mali ľuďom pomôcť zamerať sa na skutočné zážitky a vyhýbať sa túžbam a fantáziám. Svojim nasledovníkom kázal vyvarovať sa zabíjania, sexuálnej promiskuity a krádeží, pretože to sú činy, ktoré zapaľujú oheň túžby (po moci, zmyslovom potešení a bohatstve). Keď sa plamene celkom uhasia, túžbu nahradí stav dokonalej spokojnosti a vyrovnanosti, známy ako nirvána (čo doslova znamená „uhasenie ohňa“). Tí, ktorí dosiahli nirvánu, sú dokonale oslobodení od všetkého utrpenia. Zažívajú realitu s najvyššou jasnosťou, bez fantázií či bludov. Hoci stále pravdepodobne zažívajú nepríjemnosti a bolesť, nespôsobuje im to utrpenie. Človek, ktorý netúži, nemôže trpieť.

Podľa budhistickej tradície dosiahol samotný Gautama nirvánu a úplne sa oslobodil od utrpenia. Preto je známy ako „Buddha“, čo znamená „Osvietený“. Buddha po zvyšok života vysvetľoval svoje objavy ostatným, aby sa mohol od utrpenia oslobodiť každý. Svoje učenie zhrnul do jediného zákona: Utrpenie vyplýva z túžby a jediný spôsob, ako sa oslobodiť od túžby, je vycvičiť myseľ, aby prežívala realitu tak, ako je.

Tento zákon, známy ako Dhamma, vnímajú budhisti ako univerzálny zákon prírody. Fakt, že „utrpenie vyplýva z túžby“, platí vždy a všade, tak ako v modernej fyzike sa E vždy rovná mc2. Budhisti sú ľudia, ktorí veria v tento zákon a sústreďujú okolo neho všetky svoje činnosti. A naproti tomu viera v bohov má pre nich len nepatrný význam. Prvý princíp monoteistických náboženstiev hovorí: „Boh existuje. Čo odo mňa chce?“ Prvý princíp budhizmu zase hovorí: „Utrpenie existuje. Ako sa ho zbavím?“

Budhizmus nepopiera existenciu bohov – opisuje ich ako mocné bytosti, ktoré môžu priniesť dážď a víťazstvá – ale nemajú vplyv na zákon prírody. Utrpenie a šťastie sú výsledkom nemenného prírodného zákona, ktorý funguje úplne nezávisle od bohov. Ak sa myseľ človeka oslobodí od všetkej túžby, žiadny boh mu nespôsobí trápenie. A naopak, keď v mysli človeka narastá túžba, ani všetci bohovia univerza ho pred utrpením nezachránia.

Napriek tomu sa staroveké prírodné náboženstvá ako budhizmus, podobne ako monoteistické náboženstvá, nikdy úplne nezbavili uctievania bohov. Budhizmus uznávala existenciu bohov a ich význam pri zabezpečení dažďa a víťazstiev. Hovoril ľuďom, aby sa usilovali o najvyšší cieľ – úplne sa oslobodiť od utrpenia, a nie o polovičné riešenia, ako je ekonomická prosperita a politická moc. 99,99 percent budhistov však nedosiahlo nirvánu, a hoci dúfali, že sa im to jedného dňa podarí, väčšinu svojho života venovali honbe za každodennými úspechmi. Preto naďalej uctievali rôznych bohov, ako napríklad indických hinduistických bohov, tibetských bohov Bon a japonských šintoistických bohov.

Ako plynul čas, niekoľko budhistických siekt si vybudovalo panteóny Buddhov a bodhisattvov. Tieto ľudské aj nadľudské bytosti by vedeli dosiahnuť úplné oslobodenie od utrpenia, ale zo súcitu sa tohto oslobodenia vzdávajú, aby pomohli nespočetnému množstvu bytostí, ktoré sú ešte stále uväznené v cykle mizérie. Namiesto uctievania bohov začalo mnoho budhistov uctievať tieto osvietené bytosti. Žiadali ich nielen o pomoc pri dosahovaní nirvány, ale aj pri riešení každodenných starostí. Po celej východnej Ázii teda nachádzame Buddhov a bodhisattvov, ktorí prinášajú dážď, zastavujú choroby, a dokonca vyhrávajú krvavé vojny – výmenou za modlitby, farebné, kvety, vonné tyčinky, ryžu či sladkosti.