Buddhov život

Presný rok Buddhovho narodenia nie je známy. Najčastejšie sa však uvádza r. 563 p.n.l. a za miesto jeho narodenia je považované Lumbíni, ktoré sa nachádza na himalájskom upätí v dnešnom Nepále. Buddha dostal meno Siddhata Gótama, čo znamená „ten, ktorý dospel k cieľu“. Nazývaný bol tiež Sakyamuni, čo znamená „múdry Sákya1“. Sidhatov otec sa volal Suddhódana a jeho matka Mahá Májá – zomrela týždeň po pôrode. Siddhatu teda vychovávala jeho teta Mahá Prajápatí Gótamí.

Zakrátko po Siddhatovom narodení zvolal jeho otec niekoľko mudrcov, aby predpovedali budúcnosť jeho syna. Títo identifikovali na chlapcovom tele 32 fyzických znakov, podľa ktorých sa zhodli na tom, že z dieťaťa môže vyrásť buď významný panovník alebo veľký duchovný vodca a učiteľ. Suddhódana chcel zo svojho syna vychovať panovníka, a tak ho nielen obklopoval rôznymi potešeniami, ale chránil pred poznaním akýchkoľvek strastí života dúfajúc, že ho tým odvedie od duchovných záujmov.

Siddhatu však prepychový život neuspokojoval. Silne ho ovplyvnila skúsenosť, ktorú nadobudol pri jednej ceste do parku. Tu údajne prvýkrát v živote uvidel chatrného starca, chorého, mŕtvolu a dôstojného pustovníka. V prvých troch pohľadoch sa presvedčil o neúprosnej podstate života a univerzálnej ťažobe ľudstva. Štvrtý pohľad naznačoval cestu ako tieto ťažkosti prekonať a dosiahnuť mier. Tento zážitok ho zasiahol tak hlboko, že i napriek tomu, že sa jeho manželke Yasodhare narodil syn Ráhula, rozhodol sa opustiť všetky svetské radosti a začal hľadať trvalý mier a pravdu2. Vo veku 29 rokov teda zanechal život v prepychu a nastúpil na cestu potulného askétu hľadajúceho pravdu.

Pri svojom putovaní za pravdou sa postupne stretol s dvomi významnými učiteľmi jógy3 vtedajšieho obdobia – Álarom Kálámom a Uddakom Rámaputtom. Napriek tomu, že sa mu podarilo plne zrealizovať učenie oboch učiteľov (dosiahol posledný stupeň duševnej koncentrácie n´éva saňňá n´ásaňňájatana – oblasť ani vnímania ani nevnímania), nenašiel to, čo hľadal a tak pokračoval v osamelom putovaní.

Za starých časov sa v Indii prikladala veľká dôležitosť obradom, pôstom a obetám. Verilo sa, že žiadneho oslobodenia nemožno dosiahnuť inak, než životom v prísnej askéze. V duchu tohto sa aj Siddhata rozhodol viesť nadľudský zápas, v ktorom praktikoval všetky najprísnejšie formy askézy. Za zmienku stojí chvíľa, kedy sa Siddhata pokúsil nahmatať kožu brucha, pričom vyhmatal chrbticu (podrobne sa tomuto venuje Mahásaččaka-sutta v zbierke Majjhima-Nikáya).

Keď však ani týmto drastickým spôsobom nedospel k osvieteniu, rozhodol sa už takmer na pokraji smrti mučivú askézu zanechať a chopil sa myšlienky dospieť k pravde strednou cestou. Nazdával sa, že oslobodenie nemožno získať s tak krajne vyčerpaným telom, a tak začal prijímať striedmy pokrm.

Za krátko na to sa v meste Gaya usadil pod figovník a rozhodol sa pod ním zotrvať v pozorovaní vlastnej mysle až do chvíle, kým zrealizuje pravdu. Stalo sa tak v jednej noci pri splne mesiaca v 35-tom roku jeho života. V prvej tretine noci sa postupne rozpamätával na podrobnosti svojich predchádzajúcich životov, čím rozpustil nevedomosť ohľadom minulosti. V druhej tretine noci rozpoznával ako bytosti opúšťajú jeden stav existencie a následne sa objavujú v inom, čím rozptýlil nevedomosť ohľadom budúcnosti. V poslednej tretine noci nasmeroval svoju myseľ k pochopeniu zániku zákalov. V tomto poznávaní sa jeho myseľ oslobodila od zákalov zmyslovej túžby, od zákalu túžby po (večnej) existencii a od zákalu nevedomosti, teda rozpoznal veci také, aké v skutočnosti sú. Nevedomosť bola rozptýlená a vedomosť vznikla. Temnota zmizla a nastalo svetlo.

„Nejedným zrodením som prešiel v tomto kolobehu životov, márne hľadajúc staviteľa tohoto domu; opätovné znovuzrodenie sa je plné utrpenia. Teraz si však uzretý, staviteľ domu, a dom už znovu nepostavíš! Všetky krokvy sú zlomené a hrebeň strechy je rozlámaný. Moja myseľ dosiahla toho, čo je nestvorené, moje žiadosti pominuli.“

Prvý Buddhov výrok prednesený na úsvite dňa po noci, v ktorej dosiahol osvietenie.

Prvých sedem týždňov po dosiahnutí osvietenia sa Buddha postil a spočíval v hlbokej meditácii pod stromom Bódhi a jeho okolí. Na konci tohto obdobia prijal potravu od dvoch okoloidúcich obchodníkov, ktorí sú považovaní za prvých Buddhových stúpencov, keďže ako prví prijali u Buddhu a jeho učenia útočisko. Následne sa Buddha vydal k Benáresu (dnes Váranasí), kde piatim askétom predniesol svoju prvú rozpravu (Dhamma-čakka-ppavattana-sutta) pojednávajúcu o štyroch ušľachtilých pravdách:

  1. Pravda o dukkha; čo sa pre nedostatok vhodného ekvivalentu prekladá ako utrpenie, či neuspokojivosť, ničotná prázdnota a pod.
  2. Pravda o príčine dukkha. Touto príčinou je žiadostivosť, ktorá poháňa kolobeh znovuzrodení.
  3. Pravda o ustátí dukkha. Týmto ustátím je osvietenie (nibbána).
  4. Pravda o ceste k vedúcej k ustátiu dukkha. Touto je stredná cesta (madždžhimá patipadá), ktorá sa vyhýba krajnosti sebatrýzne oslabujúcej intelekt a krajnosti hovenia si v uspokojovaní zmyslových túžob, čo brzdí mravný pokrok. Táto stredná cesta sa nazýva tiež vznešená osemčlenná cesta. Tvorí ju:
    Správny názor (sammá ditthi)
    Správne myšlienky (sammá sankappa)
    Správna reč (sammá váčá)
    Správne konanie (sammá kammanta)
    Správne živobytie (sammá kammanta)
    Správne úsilie (sammá vájama)
    Správna všímavosť (sammá sati)
    Správne sústredenie (sammá samádhi)

Druhú rozpravu predniesol Buddha taktiež neďaleko Benáresu. Po vypočutí tejto rozpravy o „ne-já“ (anatta-lakkhana-sutta) dosiahlo všetkých päť askétov stav arahata. Nasledovalo 45 rokov Buddhovho učiteľského obdobia. Za jeho života dosahovali tí, čo praktikovali jeho učenie rýchle pokroky. Neraz, podobne ako tomu bolo pri piatich askétoch, sa stalo, že len po vypočutí niektorej z Buddhových rozpráv, dosiahli načúvajúci jeden zo štyroch stupňov svätosti. Asi dva mesiace po Buddhovom osvietení vzrástol počet arahatov na šesťdesiat. S týmito šesťdesiatimi žiakmi založil Buddha celibátny rád, spoločenstvo mníchov (sangha). Všetkých následne poslal šíriť dhammu pre blaho všetkých bytostí. Buddha bol teda prvým náboženským učiteľom, ktorý posiela svojich osvietených žiakov šíriť učenie. Nemali žiadne iné materiálne prostriedky len svoje rúcho a misku, do ktorej prijímali darovaný pokrm. Pôvodní členovia pochádzali z najvyššej vrstvy spoločnosti a všetci boli vzdelaní, avšak sangha bola otvorená pre všetkých bez rozdielu kást, tried a postavenia. Po piatich rokoch od založenia mužského rádu na prosbu nevlastnej matky Prajápatí (po smrti jej manžela Suddhódanu) a žiaka Ánandu povolil i ustanovenie ženského rádu mníšok.

Buddha sa objavil na Zemi kvôli tomu, aby odhalil cestu k pravde. Vo svojom osemdesiatom roku života cítil, že svoju úlohu splnil a keď pobýval vo svätyni Čápala, ohlásil ctihodnému Ánandovi, že v priebehu troch mesiacov umrie. Stalo sa tak v poslednej tretine noci pri splne mesiaca, v sálovom háji Mallu poblíž Kusináry. Ešte predtým naposledy prehovoril ku zhromaždeným mníchom so slovami: „Zákonu zániku podlieha (všetko) vytváranie, usilujte o realizáciu (vajadhammá sankhárá, appamádéna sampádétha)!“

1 Sákyovia po pravde neboli kráľovským rodom ako sa častokrát zjednodušene uvádza. V skutočnosti to bol aristokratický klan a v rámci republikánskeho systému vládnutia, ktorý predchádzal vzniku veľkých kráľovstiev. Siddhatov otec stál na čele jednej z takýchto klanových republík.
2 Yasodhara aj Ráhula neskôr vstúpili do sanghy a obaja dosiahli najvyšších stupňov svätosti.
3 Jógou sa tu nerozumie súbor fyzických cvičení, ale duševné cvičenia zamerané na rozvoj hlbokej koncentrácie.

Použité zdroje:
NÁRADA, M.T. (1998). Buddha a jeho učení. Votobia: Olomouc. 573 s.
NÁRADA, M. T. (2007). A manual of Buddhism. BCC: Dehiwela. 199 p
PREBISH, Ch. S., KEOWN, D. (2006). Buddhism – the Ebook. Journal of Buddhist EthicsOnline Books, Ltd. 437 p.
BUSWELL, R. E. (ed.). (2003). Encyclopedia of Buddhism. Tomson: New York.
ALLDRITT, L. D. (2005). Buddhism. Chelsea House Publishers: Philadelphia.

  Všetky články