Buddhistické koncily

Významné buddhistické koncily uskutočnené po Buddhovej smrti

Dôvodom na zvolanie prvého koncilu, ktorý sa konal asi rok po Buddhovej smrti (4. alebo 5. st. p.n.l.) v indickej Ráďžagahe, bolo uchovanie jeho pôvodného učenia. Tomuto koncilu predsedal jeden z hlavných Buddhových žiakov Mahakasyapa, ktorý vybral ako účastníkov tohto stretnutia 5OO arahatov. Na tomto koncile boli recitované Buddhove rozpravy tak, ako si ich poprední žiaci memorovaním vštepili do pamäti ešte za učiteľovho života. Ánanda, ktorý bol známy svojou výnimočnou pamäťou, predrecitovával Buddhove rozpravy (sutty¹) a iný žiak Upali zas disciplinárne pravidlá (vinaya). Názory historikov sa rôznia v tom, či už na tomto koncile sa začala koncipovať rozsiahla zbierka analytických textov (abhidhamma), systematicky objasňujúcich základné pojmy, problémy a praktické meditatívne výsledky náuky, ktoré sa nachádzajú v rozpravách. Na týchto troch súboroch sa zakladá pálijský kánon théravádového buddhizmu tzv. tipitaka (trojitý kôš).

Z rôznych prameňov vyplýva, že v mníšskej komunite postupne dochádzalo k rôznym nezhodám v otázkach dodržiavania pravidiel (okrem iného aj nespokojnosť časti mníšskej obce ohľadom zákazu prijímania peňažných darov či pitia nefermentovaného palmového vína, a pod.). Tieto okolnosti viedli k zvolaniu druhého koncilu, ktorý sa konal približne sto rokov po Buddhovej smrti v indickom Vesálí a zúčastnilo sa ho asi 700 mníchov. Tomuto koncilu predsedal Révata a Sarvagamín – najstarší zo zhromaždených arahatov, ktorý bol zas spytovaný ohľadom desiatich bodov kláštornej morálky. Sarvagamín všetkých desať bodov odmietol, čo viedlo k dočasnému znovunastoleniu jednoty ohľadom pravidiel. V skutočnosti sa však práve tento koncil považuje za začiatok štiepenia buddhistickej komunity.

Tretí koncil sa konal približne 250 rokov p.n.l. za vlády krála Ásoku, ktorý ho zvolal prostredníctvom Moggaliputta Tissu, a to za účelom ustanovenia ortodoxného učenia. Tohto koncilu sa zúčastnilo približne 1000 mníchov a pod Tissovým vedením boli posudzované rôzne názory, z ktorých niektoré boli schválené a iné odmietnuté s tým, že navrhovatelia odmietnutých názorov boli vypovedaní z mesta Patna (India), kde sa zhromaždenie konalo.

Nespokojní mnísi zvolali „opozičný“ koncil, ktorý však nebol uznaný staršími mníchmi (sthaviras) a ktorý zhromaždil nielen všetkých nespokojných mníchov bez ohľadu na úroveň ich duchovného pokroku, ale pripustil i účasť laických prívržencov. Tento koncil schválil niektoré zmeny rádových pravidiel a jeho účastníci sa označili za predstaviteľov máhasangha (veľké spoločenstvo). Sthaviras neskôr sformovali théravadový buddhizmus, pričom mahasanghika sa spája s mahajánovou vetvou buddhizmu.

Spory o autentičnosť učenia a problémy spojené so zachovávaním rádových pravidiel v kláštorných spoločenstvách boli čiastočne následok úspechu buddhizmu medzi obyčajnými ľuďmi, ale i bohatými a mocnými podporovateľmi. Tento úspech totiž viedol k rýchlemu rastu mníšskych spoločenstiev, častokrát však z iných dôvodov, než je túžba po duchovnom živote. Toto nevyhnutne viedlo ku zníženiu intelektuálnej, duchovnej a mravnej úrovne kláštorného života.

Významný bol i koncil, ktorý sa konal v kráľovskom meste Anuradhapura na Srí Lanke v roku 25 p.n.l., na ktorom sa zúčastnení mnísi dohodli, že dovtedy memorované učenie, kodifikované ako tipitaka, treba v záujme uchovania spísať. Toto sa zakrátko udialo v meste Aluvihara na Srí Lanke.

Doposiaľ posledný koncil théravadovej tradície sa konal v barmskom Rangúne v roku 1954, a to opäť za účelom recitovania a potvrdenia pálijského kánonu. Termín konania koncilu bol považovaný za 2500. výročie Buddhovej smrti. Zúčastnilo sa ho 2500 mníchov a pomohol umocniť súdržnosť théravadových buddhistov z celého sveta.

¹sutta – pojednanie alebo rozprava Buddhu na špecifickú tému

Použité zdroje:
ALLDRITT, L. D. (2005). Buddhism. Chelsea House Publishers: Philadelphia. 208 p.
BUSWELL, R. E. (ed.). (2003). Encyclopedia of Buddhism. Tomson: New York. 1042 p.
WERNER, K. (1995). Náboženství jižní a jihovýchodní Asie. Brno: Masarykova Univerzita. 215 s.